Simona Švandová
(za) cielenie
Ľudia nesklamú, ideály o nich áno … Asi tak nejak mi vialo hlavou, keď som bola na druhom kilometri za cieľom prevetrať si ju.
šialeny človek, ktorý rád rozveseľuje ľudí navôkol no na druhej strane krehký človek, ktorý potrebuje pocit, že je ľúbený. taká malá cica ;) Zoznam autorových rubrík: kratke úvahy, Súkromné, Nezaradené
Ľudia nesklamú, ideály o nich áno … Asi tak nejak mi vialo hlavou, keď som bola na druhom kilometri za cieľom prevetrať si ju.
Za každým úsmevom je štipka smútku, štipka bolesti a dlhá cesta. Cesta, ktorá nemusí byť vždy priama. Cesta veľakrát posiata bolesťou, ale aj láskou, závisťou i odpustením ...
Sú dni, keď vidíš pána, ktorý kráča o barlách a sám nastúpi a vystúpi po schodoch do električky...a srdečne sa na vás usmeje...
Poznáte to. S opitou hlavou plnou odhodlania si sľubujte naoko triezve sľub a nakoniec?! To, v čo ste verili a v istý moment Vás to vynášalo do nebies sa rozplýva ako hmla pri pohľade z okna..
Chceš sa presadiť? .. Kúp si kvetináč. Tento vtipný výrok mi napadol, keď som sa konečne odhodlala presadiť moju chilli papričku. Niektorí možno neveriaci krútite hlavou, iným možno trhá kútiky.. Ktohovie.
Augustové slnko pálilo nie len jej tvár, ale aj mosty v nej...jemný vánok naznačoval, že zmeny v jej živote prichádzajú – pomaly, potichu... Aby si uvedomila, že jediný limit je pre seba ona sama.
Prišla jar a s ňou aj nové idey, vône , rozhodnutia. Pri započúvaní sa do ľudských rozhovorov a odfiltrovaní iných vplyvov som zistila, že láska je skutočne ako krehký pohár naplnený vodou. Vodou, ktorá je tak vzácna, ale nevážime si ju, nemáme smäd, kým vieme, že pohár máme stále plný. Je to ako s ľuďmi.
Ešte stále pozorujem ohlasy tohto dňa na sociálnej sieti. Mnohí plesali, iní , či skôr iné boli zasýpané kvetmi, darčekmi ...
Trúchlime za včerajškom, prítomnosť nechávame, aby nám pretekala pomedzi prsty, budúcnosť (ne)chtiac utápame... život je križovatkou rozhodnutí, mostom lásky , porozumenia a dôvery, čo spája dvoch a búrlivé more myšlienok ich rozdeľuje.
Niekedy musíme absolvovať aj veci, čo nechceme, aby nás ľudia akceptovali – napísala som na „margo“ predchádzajúcich dní „omámená“ zimným vetrom, ktorý chladil moju horúcu hlavu plnú myšlienok.
Keď spoznáš človeka, spoznáš aj jeho príbeh. Prečítala som si, keď mi dochádzal dych na hlboké výzvy a topila som sa v bahne emócií, kde vír myšlienok neutíchal.
„Musíme si pomáhať“ fráza poletujúca medzi nami všetkými z rozličného dôvodu. Kým niekto z nás s ňou „žehlí“ svoje činy, iný len povrchne prijíma túto potrebu v kolónke „nutné“.
Keď miluješ veľmi, nemilujú ťa. Nemiluješ, city máš ukryté pod kryštálikmi ľadu je to naopak. Vonku poletuje sneh, voňajú koláče, vidíš rozžiarené tváre detí..V tebe sa však strieda sínusoida pocitov.
Niekedy sa hovorí, že dotyčný/á stretla osudového človeka. Takého, s ktorým si vie povedať všetko slovami, i bez nich. Potom však nečakane títo ľudia z nášho života odídu, zanechajú dieru, pocit samoty, nenaplnené (spoločné) sny.. To všetko vníma najmä naša duša, naše vnútro, my ...pýtame sa nekonečne veľakrát „prečo?!“ hľadáme, skúmame, snažíme sa „to“ utopiť v poháriku ...
Melancholický spleen ..príliš veľa myšlienok, odpovede s otáznikmi a križovatka. Križovatka života popretkávaná mnohými ľuďmi, udalosťami – veselými i trošku menej ..
V jeden deň, keď pršalo cestovala som električkou, pozerajúc sa na ľudí..., každý sa ponáhľal, ľudia do seba vrážali, autá trúbili a potom mi pípla SMS. „Dnes nemôžem, nemám čas. Vynahradím ti to, cmuk.“ Zalistovala som v hlave a myšlienkami som sa vrátila o pár desiatok dní dozadu. Mal čas. Bol myšlienkami pri mne. Pre mňa.
Hovorí sa, že priatelia sú rodina, ktorú si vyberáme sami. Čo alebo kto je správnym posudzovateľom, kto tam patrí a kto nie?! V minulosti, nie tak dávno som mala kamarátov veľa. Vždy sa niekto našiel, kto pozdravil , ale ...
Keď som bola malá verila som, že dobrí ľudia porazia zlo a všetko bude znova krásne. Časom som to hľadala v romantický ch filmoch a fantazírovala nad knihami cez ružové okuliare. Potom som však stúpila vedľa. Áno aj ja. Teraz viem , že som nebola prvá ani posledná.
Hovorí sa , že šťastie je „muška jenom zlatá“. Relatívny aspekt života, ktorý buď je, alebo nie je a možno nechceme , aby bol. Samozrejme, nevedomky. Aj Popoluška mala šťastie. Nie preto, že sa vydala za princa, ale aj napriek strate črievičky sa stala princeznou. Pýtate sa aký to ma súvis?! V živote prídu okamihy, kedy stojíme pred dôležitým rozhodnutím. Za 5 minút 12 s vedomím, že niečo stratíme. Stratíme časť seba. Cítime sa na dne, alebo sa cítime ako keby sme museli pred niečím vždy utekať. Dôležité je opäť (sa) nájsť.
Každý z nás chce, aby sa nás život uberal nejakým smerom. Najlepšou cestou by bola cesta vpred. Zákon schválnosti však spôsobuje zmätky nielen na cestách životom, ale najmä v našich myšlienkach. Pre niekoho výhra, pre niekoho úraz, pád...