Simona Švandová
Soľ
Poznáte to? Taký pocit prázdnoty, keď všetci spia a vy? Vy bojujete v myšlienkach za lepšie zajtrajšky..
šialeny človek, ktorý rád rozveseľuje ľudí navôkol no na druhej strane krehký človek, ktorý potrebuje pocit, že je ľúbený. taká malá cica ;) Zoznam autorových rubrík: kratke úvahy, Súkromné, Nezaradené
Poznáte to? Taký pocit prázdnoty, keď všetci spia a vy? Vy bojujete v myšlienkach za lepšie zajtrajšky..
Že rozprávky, vlastne áno, každý z nás si svoju „story“ píše sám .. C'est la vie. Keď som bola malá, všetci, aspoň tí, čo mi to predčítavali mi vraveli, že byť princeznou je úžasné..
Každý z nás už zažil triašku v duši, vietor, ktorý mu vzal silu svoju loď pohnúť dopredu. Vákuum, stagnácia, hľadanie niečoho, čo sa stratilo vo víre dnešných rýchlych dní. Láska.
Každý deň fungujeme v špirále pocitov. Cyklujeme sa do väzieb, ktoré sú nám príjemné, aby sme žili naplno. Potom sa však z času na čas prichytím, že stojím na mieste, ale príliš dlho. Príliš dlho bez odozvy.
ozývalo sa v mojej hlave, keď som dopíjala posledný dúšok letnej limonády v jeden pekný slnečný deň. Ľudia budujú svoj život, hľadajú odpovede na nedokončené vety, ciest kam sa vybrali, kým zablúdili..
Zobúdzam sa na dážď, ktorý neprestáva už niekoľko dní. V rytme salsy sa nechávam unášať melódiou ,ktorá sa mi vrýva pod kožu.
Pri melancholických dumách posledných novembrových dní jej pred očami bežali udalosti posledných dní. Bežných, všedných –navonok. Vnútro však burácalo na nové výzvy, ktoré primŕzali ako jej ruky bez rukavíc.
Exupéry raz povedal: „Dobre vidíme len srdcom, to podstatné je ľudským očiam neviditeľné“. Napriek tomu žijeme v rýchlej dobe, kde meškanie je zlyhanie, zastavenie je priamy pád na dno.
Niektorí ľudia prídu do nášho života na chvíľku, otočia ho naopak a odídu, iní zas prídu a ostanú dlhšie – v našom srdci, spomienkach ...
V živote prichádzajú rôzne chvíle, veselé i smutné, smutné s úsmevom, či veselé so slzami. Pozná to každý. Len hŕstka sa nazýva okamihmi. To, čo si (ne)chceme pamätať, a predsa stačí vôňa, pieseň, miesto ...sú späť.
Vraj neexistuje univerzálny návod na šťastie. Keďže je prchavejšie ako minerálka stojaca na stole 5 minút. Nevieme ho ovplyvniť, aby prišlo, keď chceme a veľakrát blúdime otáznikoch. Robíme veľké gestá, modelujeme svoj život, pravidelne upratujeme pred naším prahom.
Nie je umením rozumieť a chápať všetkých a všetko, ale vedieť v pravý čas to(ho) zistiť, kto nám energiu berie, aby sme mohli mávnuť rukou a napredovať.
My ľudia sme jednoducho takí...radi veríme v lepšie konce, radi sa „sťažujeme“, aby nám pomohli iní, hľadáme, ale aj klesáme ku dnu..Veľká čierna diera pohlcuje našu životnú energiu a vidinu možného svetla na konci tunela, dávame aj (ne)možné...
Nie tak dávno bol sviatok, keď sme spomínali na tých, ktorí z nášho života už odišli.. navždy. Zaplavená spomienkami aj na tých, ktorých život už odo mňa odvial som sa náhodne dostala k výroku, ktorý moje myšlienky odfúkol aj iným smerom: ,, niektorí ľudia prídu do vášho života, ale zabudnú Vám povedať, že sú tu len na chvíľku.“
Vraj strach je najväčšia priepasť k dosiahnutiu cieľa. Ciele, sny, predsavzatia, túžby reálne, či fiktívne. Impulzy, ktoré nás robia šťastnejšími, ale sú aj sínusoida, na ktorej kmitáme raz hore, inokedy dole, niekedy ešte nižšie ako dole ...
Žime pre túto chvíľu , lebo to nám dáva silu... Začula som vetu z jednej piesne a hlboko som sa nadýchla. Jesenné slnko hrialo, ale vietor fúkal rytmom ako myšlienky v mojej hlave. Nostalgické s nádychom spomienok, ale aj očakávania na niečo lepšie.
Oči človeka by vraj mali byť z času na čas obmyté slzami, aby sa dokázal na svet pozerať čistejšie, lepšie...Kedysi som zvykla byť príliš nedočkavá, teraz viem, že nie všetko ide a dostanem ihneď. Vážim si čas, ktorý mi ľudia obetujú a nič zato nechcú, priatelia. Mala hŕstka tých, ktorí ma volajú „Simi“ nie preto, že musia, ale chcú. Vyčaria mi úsmev na tvári, prežívajú so mnou všetko ľudské.
Keď som bola mladšia, verila som, že ľudia s nami ostanú navždy a my sa budeme nad spomienkami budeme len usmievať a plače sa len od šťastia...časom sa však potvrdili rady „starších“, ochutnala som slanosť sĺz...
Stopy v duši na dobu neurčitú. Sú vetrom, ktorý víri naše myšlienky, prináša nám ten istý obraz , vždy s iným koncom. Spoločníčky i tajomníčky pravdy, výrok mojej dobrej kamarátky na jednom z našich večerov.
Ľudia žijú zo dňa na deň, raz sú hore, inokedy dolu. Topíme sa v bahne problémov, zabúdame cítiť potreby toho druhého, ľúbime(povrchne). Česť výnimkám.