Spomínam na obraz z rána pri pohľade z okna električky. Už nevnímam len ľudí, ktorí do seba vrážajú alebo utekajú. Uvidím starý pár. Tí už prežili spolu veľa dažďov(pomyslím si).Oni jediní sa držia za ruku. Starý pán druhou rukou, ktorá sa mu trasie drží dáždnik nad hlavou svojej manželky, aby nezmokla. Ona mu opätuje úsmev aj napriek tomu, že jej tvár je posiata vráskami od bolestí, útrap...Oči ju prezrádzajú. Úprimné a žiarivé ... v symbióze s úsmevom, ktorý poslala jemu. Bránou do duše človeka sú vraj oči. Všetci sme v skutočnosti dušami, ale akými a čo hľadáme?! Denne kráčame vedľa niekoho, koho (vraj) milujeme. V daždi sa však skrývame pod vlastný dáždnik. Ukrývame sa pred okolím , zabúdame na ľudí najbližších...Ťukáme do telefónov, nasávame informácie, ale nevnímame toho vedľa nás. Nechávame ho, aby zmokol, ochladol...Je úplne jedno, či svieti slnko alebo prší.
Dáždnik zdieľajme spoločne aj keď prší už tretí deň...Viac (sa) milujme. Nie zajtra. Teraz.
