My však kráčame vpred aj keď si niekedy myslíme, že stojíme. Ženieme vpred naše myšlienky, snívame a to nám dáva silu preplávať rieku aj keď je hlboká. Odrazu však zistíme, že sa topíme, vír myšlienok neutícha a nad našimi snami a cieľmi vidíme dohárať sviečku. Utápame sa v seba trýzni pocitov, aby sme neublížili, pritom samých seba ponárame ešte viac.
Hľadáme útechu a pomoc u iných, ale medzi nami je priepasť. Pritom mostom, svetlom je každý z nás. Nikto nepovedal, že na prvýkrát sami preplávame rieku. Ak budeme však vedieť opustiť minulosť, uvidíme prítomnosť osvetľujúcu našu cestu k cieľu, snom ...