Kedysi dávno som čítala jeden príbeh. Názov mal „Ostrov snov“. Každý tam bol veselý a šťastný. Mohol si robiť, čo len chcel a druhým to neprekážalo. Asi preto, že tí, druhí ho nevideli ani nepočú(va)li . Zaoberali sa len svojím životom aj napriek tomu, že žili vedľa seba. V jeden deň však prišiel na ostrov niekto „iný“. Neplával s prúdom ani nenasledoval stopy druhých v piesku. Vedel, že by sa dostal skôr k moru – zdroja zábavy pre druhých. On však nechcel.
Málokto však vidí pre seba iných.
Chceme byť lepšími zabúdajúc na prekážky. Tie, ktoré zdolávame prioritami. Žijeme v bubline, bojíme sa, aby nepraskla...Namiesto toho, aby sme si uvedomili, že slnko svieti na každého každý deň rovnako.