Tam, kde sa neumiera ...

Autor: Simona Švandová | 6.11.2011 o 0:32 | (upravené 6.11.2011 o 0:47) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  99x

Spala, dlho, veľmi dlho ... na druhej strane rieky sa pohojdávali konáre stromov, jesenné slnko hrialo z posledných síl ... aj tá na druhej strane rieky z posledných síl.., ale dýchala.

 

Vtedy, keď zanechávala stopy v piesku a prstom si rada kreslila. Teraz ticho pomrnkávala. Odrazu uvidela pred sebou plávať labuť, niekoho jej pripomínala, čím bližšie k nej plávala, tým viac vlnila hladinu rieky. Bála sa k nej prísť bližšie, v tom jej silný vietor hodil do tváre vlasy. Cítila, zimu, chlad, ale nie samotu, lebo labuť priplávala zase o niečo bližšie.. hlavou jej v momente prešlo zase neuveriteľne veľa myšlienok, no nemohla ju nechať samu, ju nie ... V tom si na niečo spomenula: ,, keď hádžeš ,mincou, tak ju hádžeš preto, lebo kým dopadne získaš potrebný čas a tajne dúfaš, že nespadne skôr, ako si sa ty pre niečo rozhodol..“

Stúpila na most a natiahla sa za ňou, aby jej podala kus jedla. Párkrát sa s ňou zakolísal, ale vedela, že jej dovolí ju nakŕmiť a ona nespadne ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ovocinár: Vypestovať si vlastné ovocie je úplne iný zážitok

Vlastné ovocie má úplne inú chuť, ako to kúpené.


Už ste čítali?