Simona Švandová
Never ending story..
Žiť v predstavách je ako pozerať sa celý život cez okno, no nikdy nevyjst von.
šialeny človek, ktorý rád rozveseľuje ľudí navôkol no na druhej strane krehký človek, ktorý potrebuje pocit, že je ľúbený. taká malá cica ;) Zoznam autorových rubrík: kratke úvahy, Súkromné, Nezaradené
Žiť v predstavách je ako pozerať sa celý život cez okno, no nikdy nevyjst von.
Poznáte to? Taký pocit prázdnoty, keď všetci spia a vy? Vy bojujete v myšlienkach za lepšie zajtrajšky..
Ľudia nesklamú, ideály o nich áno … Asi tak nejak mi vialo hlavou, keď som bola na druhom kilometri za cieľom prevetrať si ju.
Za každým úsmevom je štipka smútku, štipka bolesti a dlhá cesta. Cesta, ktorá nemusí byť vždy priama. Cesta veľakrát posiata bolesťou, ale aj láskou, závisťou i odpustením ...
Že rozprávky, vlastne áno, každý z nás si svoju „story“ píše sám .. C'est la vie. Keď som bola malá, všetci, aspoň tí, čo mi to predčítavali mi vraveli, že byť princeznou je úžasné..
Každý z nás už zažil triašku v duši, vietor, ktorý mu vzal silu svoju loď pohnúť dopredu. Vákuum, stagnácia, hľadanie niečoho, čo sa stratilo vo víre dnešných rýchlych dní. Láska.
Každý deň fungujeme v špirále pocitov. Cyklujeme sa do väzieb, ktoré sú nám príjemné, aby sme žili naplno. Potom sa však z času na čas prichytím, že stojím na mieste, ale príliš dlho. Príliš dlho bez odozvy.
Aj ty ... Možno, keď začínaš čítať tieto riadky. Držíš v ruke pohár vína a prehodnocuješ. Aj ty ...si v diaľke s túžbou blízko tým, ktorých miluješ. Cítiť vôňu domova, zobúdzať sa strapatá vedľa neho ...
Dnes viem, že nie je možné vyhovieť všetkým. Môžete kupovať dary, môžete obetovať svoj čas. Môžete ... a nakoniec ostanete samy, stojaci vo víre svojich myšlienok, nesplnených sľubov, otázok bez odpovedí ...
Medzi šústajúcim lístím zanikali slová smútku, žiaľu ... chladný jesenný vietor prifúkol odpustenie, lásku, stratenú dôveru. Tá exponenciálne rástla medzi dotykmi ich pier a prepletenými rukami..
Sú dni, keď vidíš pána, ktorý kráča o barlách a sám nastúpi a vystúpi po schodoch do električky...a srdečne sa na vás usmeje...
ozývalo sa v mojej hlave, keď som dopíjala posledný dúšok letnej limonády v jeden pekný slnečný deň. Ľudia budujú svoj život, hľadajú odpovede na nedokončené vety, ciest kam sa vybrali, kým zablúdili..
Zobúdzam sa na dážď, ktorý neprestáva už niekoľko dní. V rytme salsy sa nechávam unášať melódiou ,ktorá sa mi vrýva pod kožu.
Poznáte to. S opitou hlavou plnou odhodlania si sľubujte naoko triezve sľub a nakoniec?! To, v čo ste verili a v istý moment Vás to vynášalo do nebies sa rozplýva ako hmla pri pohľade z okna..
Pri melancholických dumách posledných novembrových dní jej pred očami bežali udalosti posledných dní. Bežných, všedných –navonok. Vnútro však burácalo na nové výzvy, ktoré primŕzali ako jej ruky bez rukavíc.
Chceš sa presadiť? .. Kúp si kvetináč. Tento vtipný výrok mi napadol, keď som sa konečne odhodlala presadiť moju chilli papričku. Niektorí možno neveriaci krútite hlavou, iným možno trhá kútiky.. Ktohovie.
Augustové slnko pálilo nie len jej tvár, ale aj mosty v nej...jemný vánok naznačoval, že zmeny v jej živote prichádzajú – pomaly, potichu... Aby si uvedomila, že jediný limit je pre seba ona sama.
Vraj musíme vedieť opustiť minulosť, aby sme si vedeli užiť prítomnosť. Všetko sa deje pre niečo, učia nás pády, zoceľujú zakopnutia. Akási harmónia medzi obdobiami dažďa, slnka a dúhy.
Prišla jar a s ňou aj nové idey, vône , rozhodnutia. Pri započúvaní sa do ľudských rozhovorov a odfiltrovaní iných vplyvov som zistila, že láska je skutočne ako krehký pohár naplnený vodou. Vodou, ktorá je tak vzácna, ale nevážime si ju, nemáme smäd, kým vieme, že pohár máme stále plný. Je to ako s ľuďmi.
Exupéry raz povedal: „Dobre vidíme len srdcom, to podstatné je ľudským očiam neviditeľné“. Napriek tomu žijeme v rýchlej dobe, kde meškanie je zlyhanie, zastavenie je priamy pád na dno.