ľady

Autor: Simona Švandová | 27.1.2013 o 23:08 | Karma článku: 4,96 | Prečítané:  335x

Vraj čas zahojí všetky rany. Čo však s jazvami, ktoré bolia a ľuďmi, čo nám tam sypú soľ naďalej ?! Poznám však príbehy so šťastným koncom, i menej šťastným.. Mne však bolo odmala vštepované sa nevzdať, nikdy.

Preto, keď je mi najťažšie sa smejem cez slzy.  Ľahšie sa tak žije, ale dokedy?! Dokedy budeme my, ľudia veriť  v lepšie začiatky, alebo ubezpečovať toho druhého(vlastne samého seba), že si už nebudeme viac ubližovať? Veriť v to, čo sa nestalo, zabúdať na prítomnosť.

Cesta je však viditeľná každému, kto ju chce vidieť. Stačí „len“ žiť.  Je jedno kde. Čas vyfarbí ľudí okolo nás. Kto s nami má byť ostane.  Každý z nás ma svoju cestu k cieľu.

...

Niekedy je lepšie byť líškou, inokedy vlkom. Netreba však zabúdať byť samým sebou. Najmä vtedy, keď sa topia ľady.. Lebo tie odkryjú to, kto bojoval, kto sa vzdal a kto s nami hral len „svoju“ hru ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?